Čím budeš, keď budeš veliká?

Kráčame cez pole a vedľa mňa si s ľahkosťou motýľa poskakuje moja Anička. Veselo si pohmkáva, skacká a popritom všetkom, čo stíha fyzicky robiť, nadšene rozpráva a rozpráva o tom, ako sa chce stať jedného dňa policajtkou spolu so svojim kamarátom Hugom. Ako oni dvaja budú v našom meste všetkých zachraňovať…Chrlí sa na mňa doslova slovný vodopád. 😃
Keď ma zrazu z mojej „počúvacej kómy“ vytrhne jej priama a naliehavá otázka:
„Mamička a Ty čím budeš, keď budeš veliká?“
Uprene na mňa pozerá svojimi veľkými múdrymi očkami a nedočkavo čaká na moju odpoveď.
Hlasno sa rozosmejem. 😃 Pobavilo ma to.
„Anička moja, veď ja som už predsa veliká, ja som sa už predsa stala…, som sa dopracovala…, veď predsa ja som…ehm, predsa ja už nemôžem…“ …vyschína mi akosi hlas a formulácia odpovede nie a nie sa dostaviť.
Zrazu som zbadala, ako sa sama do toho celého zamotávam, ako sama zisťujem, čo jej to tu sakra splietam…o čom to točím? Čo sú to za odpovede? No nič, obratom prehodím výhybku a zamieram jej pozornosť na vtáčika, ktorý si starostlivo stavia hniezdo v korunách stromov. 😊
Večer si ľahám do postele a ako z oparu večerného lesa ku mne ozvenou naliehavo dolieha Aničkin hlas:
„Mamička a Ty čím budeš, keď budeš veliká?“
Zrazu sa vo mne spúšťa spleť otázok.
👉 Čím si sa Andrea stala? Kto si? Si šťastná tým, čím si sa stala?
👉 Ako to, že tvoja dcérka nevidí, že si už veliká? Stala si sa vôbec už veľkou? Chceš byť vlastne veľkou?
👉 A kto vlastne zadefinoval, kedy sme veliký? Kedy sa tak stane? Kto to definuje?
👉 A prečo sa sakra ešte niečím nemôžem stať? Prečo si s radosťou nemôžem snívať ako Anička?
👉 Čo ma brzdí? Čo ma v tom limituje? Aké je to presvedčenie?
👉 Kedy som vlastne prestala snívať? A prečo sa to stalo?
Andrea, halóóó, čím chceš byť? Čím chceš byť, keď budeš veliká?