Ako sa to ešte zlepší?

Včera sme mali s dieťaťom v Bratislave naplánovanú lekársku návštevu, ktorú sme mohli absolvovať len vo vymedzenom čase medzi 8:00-9:00 hod. ráno.

Keďže cesta autom od nás za normálnych okolností trvá cca hodinu, naplánovali sme si pre istotu ešte hodinovú časovú rezervu. Človek nikdy nevie, však?

Cesta ubiehala plynulo a vyzeralo to na celkom slušnú časovú rezervu.

„Nevadí, aspoň prídeme VČAS a nebudeme v Bratislave stresovať“, pomyslela som si.

Nuž, ale ako to tak býva, len čo si niečo pomyslíš a už je to hneď aj inak. 😀

Pred vstupom do Bratislavy sa to ako mihnutím čarovného prútika začalo celé komplikovať.

Zostali sme stáť v kolóne áut.

Oprela som sa pohodlne v sedadle, veď máme predsa časovú rezervu!

Môj zrak však neustále zabiehal k hodinkám, ktoré neúprosne odpočítavali minútu po minúte.

Kolóna sa po relatívne krátkom čase začala rozpúšťať a ja som si niekde vo vnútri vydýchla.

Žiaľ, nie nadlho. 🙁

Pred mostom nás čakala rovnaká tortúra.

Prešla okolo nás sanitka a bolo jasné, že toto bude nadlhšie.

„Fúúha, tak toto asi nestihneme“, začala som si mrmlať popod nos, keďže nás čakala ešte dlhá „štreka“ do nášho cieľa.

Znervóznela som.

„Dokelu. Čo teraz? Keď neprídeme včas, lekár nás nezoberie, lebo už má iný termín, ideme úplne zbytočne“, bežalo mi hlavou.

Začala som si nervózne poklepkávať po kolenách. Tá bezmocnosť zmeniť vzniknutú situáciu začínala byť priam neznesiteľná.

Nevedela som, čo od zúfalstva robiť. Najradšej by som všetky autá ručne odtlačila. 😀

Pomóóc, ako sa toto zlepší?

Spomenula som si na „nástroje tvorcu svojej reality“ a so zúfalým smiecho-plačom štvanej srnky, som začala klásť túto otázku.

Ako sa toto ešte zlepší? Ako sa toto zlepší? Čo je tu ešte možné?

Opakovala som ako bláznivý papagáj. 🙂

Civela som krútiac hlavou na neuveriteľné dopravné scénky, ktoré sa mi odvíjali priamo pred očami. 😀

Celé ráno je začarované, či čo sa tu doparoma deje? Halóó, ako sa to tu zlepší?

Do cieľa sme s vyplazeným jazykom dorazili presne o 9:10 hod.

Spotená letím s dieťaťom po schodisku na dohodnutý termín vyšetrenia.

Čo nasledovalo mi doslova a dopísmena vyrazilo DYCH.

Pán doktor sedel v ČAKÁRNI a čakal na náš príchod!!!

Začala som sa v rýchlosti ospravedlňovať za meškanie.

S kľudom pokojného bojovníka mi hovorí:

„Nič sa nedeje, neuveríte, práve sa mi zmenil môj program, mám na Vás dostatok času.“

Čo je tu ešte možné? 😉

Vyskúšaj si na vlastnej koži. 😉

S láskou

Andrea